Chráňmenaše deti II

POČÍTAČ
Ukryl sa v ňom pán sveta a klepe v chaose.
Debna sa rozpína, zužuje sa priestor…
Pískajúc od hladu, pátra po zrne
počítačová myš.
Raz som na klávesnicu prevrátila šálku kávy. Keď som
videla, že je beznádejne pokazená, rozhodla som sa aspoň
ju rozobrať. Bola som zvedavá, ako sa v nej zachytávajú
a postupujú také rôznorodé informácie. Prekvapene som
obdivovala to malé, labyrintu podobné zariadenie a rozmýšľala
som nad tým, ako sme predivne utvorení.
Deti to však vnímajú inak! Keď sme dovolenkovali na
Balatone, v spoločenskej miestnosti pri počítači sa ešte aj
počas krásneho slnečného dňa tlačila skupina detí, niektoré
dokonca aj s cumlíkom v ústach. Tak veľmi ich lákal
zážitok z úspechu, keď pod ich malými šikovnými prštekmi
fungoval stroj tak, ako chceli. Všetkých s napätím
hnala túžba po víťazstve.
Čo sa dá v takejto situácii robiť? Počítač potrebujeme.
V Biblii nachádzame radu do každej oblasti života. Má
nejaký princíp aj do tejto oblasti? „Potom sa navrátil
Elizeus do Gilgala. A bol hlad v zemi. A synovia prorokov
sedeli pred ním. Tu povedal svojmu služobníkovi: Pristav
ten veľký hrniec a navar synom prorokov kaše! Preto vyšiel
jeden na pole, aby nasbieral zelín. A keď našiel nejakú
poľnú lozu, naoberal z nej poľných uhoriek plné svoje
rúcho a prijdúc nakrájal do hrnca, aby z toho navaril kaše,
lebo neznali toho… stalo sa jako tak jedli z kaše, že skríkli
a riekli: Smrť v hrnci, mužu Boží! …A on riekol: Doneste
múky! A keď doniesli, nasypal do hrnca a povedal: Nalej
20
ľudu, aby jedli. A potom už nebolo ničoho zlého v hrnci“
(2.Kráľov 4,38-41).
Aplikujme príbeh na súčasnosť – a snažme sa jed
odstrániť Božím slovom!
Virtuálny svet
Tento výraz sa stal veľmi moderným a používame ho na
množstvo vecí, hoci často nevieme, čo v skutočnosti vyjadruje.
Virtuálny podľa slovníkov cudzích slov znamená:
možný, schopný, zdanlivý, domnelý, účinný. Nie je náhoda,
že ho zahaľuje rúško tajomstva. Za jeho pôsobením
však nemusíme chodiť ďaleko. Príde za nami domov cez
televíziu, domáce kino, počítač a rôznymi inými spôsobmi.
Virtuálny svet – po anglicky „second life“ – nahrádza
svet skutočný. Mnohí sa na tento svet už napojili, žijú
alternatívny život. Existuje však virtuálne, alternatívne
obrátenie, spasenie? Môžu sa stať naše deti virtuálne
občanmi neba?
Babits Mihály vo svojom románe „Kalif bocianom“
zobrazuje vytvorenie hrôzostrašného virtuálneho sveta.
V závere tvrdí, že príbeh sa naozaj stal. Chaotické predstavy
hlavného hrdinu boli také intenzívne, že už
nedokázal rozoznávať, čo je realita a čo sen. Jedno zo svojich
„ja“ musel zahubiť.
Citujem úryvok článku z jedného amerického denníka:
„Manželský pár vo veku asi 30 rokov spoločne spáchal
samovraždu. Dôvod: boli príliš ponorení vo „virtuálnom
živote“, o ktorom natáčali rôzne filmy.“
Diablovým cieľom je v súčasnosti uspať ľudí alebo ich
rozptyľovať zábavou. Zahľaďme sa len do utajeného sveta
a premýšľanie nahraďme niečím napínavým! Kristovu
21
lásku nahraďme sentimentálnymi snami – predstavami.
Vyvlečme sa z kože, žime klamlivý život, v ktorom nik nie
je tým, kým je v skutočnosti, len aby sme na čas zabudli
na svoje starosti! Nie náhodou nás Biblia nabáda k bdelosti.
Ak sa deti naučia chodiť do virtuálneho sveta, budú
spájať aj v živote zdanie so skutočnosťou.
Citujem z listu znepokojeného rodiča, uverejneného
v ženskom magazíne: „Môj starší syn bude mať štrnásť
rokov. Má kamaráta, ktorý nás minulý rok často navštevoval…
Je to asi rok, čo sa „zamotal“, ja to už nazývam len
takto, do akejsi postavy mága. Tvrdí mi, že je mág, a pozerá
sa na mňa tak pichľavo, akoby ma chcel hypnotizovať
alebo mi niečo vsugerovať… trochu som sa ho aj
zľakla. Potom som počula, že keď nie je u nás, zúčastňuje
sa s ostatnými akejsi hry, v ktorej je skutočne mágom – aj
keď neviem, čo to znamená. Čo je to za hra? Je to normálne,
aby štrnásť-pätnásťročné deti hrali vo dne v noci
niečo také?“
Nie je to normálne. A ani to, že chlapec vo svojich predstavách
sám riadi svoj život tak, ako to práve chce. Mnoho
dnes samozrejmých vecí podľa Písma neobstojí a spravidla
sa už stali príznakmi choroby. Boh nás vyzýva k triezvosti
a bdelosti. „Nespime teda ako ostatní, ale bdime a buďme
triezvi“ (1.Tesaloničanom 5,6).
22
Ako je to s cestovaním vo fantázii?
Ak zasiahneme do detskej mysle meditačnými cvičeniami,
pripravujúc ju na transcendentálne myšlienky, výsledkom
nebude neškodné „uvoľnenie sa“ alebo „koncentrácia“!
Fantázia sa, pravdaže, môže otvoriť – ale v prvom
rade pre vplyvy okultizmu. Tieto metódy sa dnes už bežne
presadzujú v škôlkach a školách napríklad na hodinách
telocviku, keď sa pri melodickej, upokojujúcej (meditačnej)
hudbe deťom popri dychovom cvičení podsúvajú aj
myšlienky na cestovanie fantáziou.
Raz som sa pri pozorovaní malej skupinky žiakov úplne
zhrozila. Prečo? Skupina sedela okolo zápalkovej
škatuľky a vreckovky a na tieto dva neživé predmety sa
koncentrovala dovtedy, kým vreckovka nevliezla do
škatuľky. Skutočne, takúto silu majú sugestívne metódy!
A takouto silou disponuje aj autosugescia.
Fantázia má svoje miesto v tvorivej práci, kreatívnej
umeleckej činnosti či iných oblastiach života, kým ju
používame triezvo, rozumne a podľa pôvodného určenia.
Ak sa oslobodí, môže spôsobiť nepredstaviteľné duchovné
škody. Keď si dieťa predstavuje seba raz ako to, potom ako
ono – alebo ako postavu protichodnú jeho charakteru –
stane sa čoraz nepokojnejším a rozptýlenejším. Rola mu prerastie
cez hlavu a hra sa otočí proti nemu. Dokážeme zistiť,
kedy sa už odtrhlo od reality a vytvorilo si v sebe svoj vlastný
virtuálny, zdanlivý svet? Miešanie skutočného sveta
a sveta predstáv je choré a škodlivé. Čo by sa stalo, keby
„zotrvajúc v takom stave“ hralo svoju rolu aj v dospelosti?
Túžite po tom, aby vaše deti rozmýšľali triezvo?
Nemusíte sa báť, že bez novodobých praktík typu putovanie
fantáziou, sugestívne praktiky, uvoľňovacie cvičenia
a iných metód stratia svoju fantáziu. Budú jej mať práve
toľko, koľko im Boh daroval.
23
Počítačové hry a hracie automaty
Tínedžeri, stojaci vedľa seba, bezcitne, mechanicky udierajú
do tlačidiel alebo kŕčovite trhajú sem a tam pákami
blikajúcich mašiniek. Nepozerajú sa na seba, zabávajú sa
osamelo a ani si neuvedomujú, ako sa ich tváre znetvorujú
pri každom výbuchu lietadla alebo zastrelení človeka. Virtuálne
vstupujú do akcie. Začalo sa to dreveným mečom,
pokračovalo hračkárskou puškou; hráme sa na vojnu už tisíce
rokov. „Bolo to skvelé!“ prekrikujúc sa opúšťajú miesnosť
a mimovoľne strkajú do seba, napodobňujúc virtuálnych
hrdinov. Množia sa ale bezcitné vraždy, vykonané už maloletými
pre malé peňažné sumy alebo bezcenné predmety.
Kde zostali dôverné rozhovory, kde zostal proces vytvárania
spoločenského života? Takto sa začína duchovná osamelosť,
ktorá sa vyvinie do ktovieakých dôsledkov.
Hudba (zvuk) pekelného stroja
Herňa.
Chlapec v puberte,
počítačové dieťa.
Na jeho tvári červené plamene,
v jeho mozgu prázdne tikanie,
v jeho ušiach rytmus smrti.
Na obrazovke bežiaci
bábkoví vojaci bez tvárí.
Chlapec zamieri
na ďalšiu obeť.
Oči sa mu úžia,
prst na spúšti –
Výbuch siaha až k jeho srdcu.
24
Úryvok z prospektu k počítačovej hre Alica v krajine
hororu: „Žila šťastne, kým sa nezbláznila… Alicu postihne
hrozná tragédia: celá jej rodina sa stane obeťou
požiaru a dievča, ktoré jediné prežilo, sa s vedomím viny
na niekoľko rokov dostane do špinavej viktoriánskej psychiatrickej
liečebne. Alicinou jedinou šancou na vyliečenie
je znova sa ponoriť do grotesknej, pekelnej Čarovnej
krajiny, existujúcej v jej mysli, a bojovať s vlastnými
démonmi.“ Ďalšia hra: „Osobitý, trocha perverzný
autorov humor sa ešte lepšie uplatnil v geniálnom
Messiahovi, v ktorom s pomocou „nevinného“ malého
anjela, ktorý sa nasťahuje do cudzích tiel, rozdeľujeme
spravodlivosť často najsadistickejšími spôsobmi.“
Dobrú noc, deti! Pekné sny! Podobné hry vám dajú
spoznať Satanov svet, dokonca najnemilosrdnejším bohorúhačským
spôsobom: zmiešajú vo vašich hlavách spravodlivosť
a sadizmus, poňatie dobra a zla.
Po duchovnom rebríku môžeme kráčať len dvoma smermi:
hore alebo nadol. Boh by nás chcel dvíhať zo stupienka
na stupienok celkom až k nebu. Diablov smer je opačný.
Zo stupienka na stupienok sa nás snaží zhodiť do zatratenia.
Rodičia s radosťou striehnu na prvé, potkýnavé kroky
svojho dieťaťa. Neskôr sa dieťa naučí chodiť pekne a aj po
schodoch. Ktorým smerom? Ak vykročí na schod a jeho
postava sa stabilizuje, môže prísť ďalší krok smerom
nahor – alebo dole. Možno na niektorom schode postojí
aj dlhšie. Hĺbka môže byť lákavá a smerom nadol je vždy
menší odpor.
Vplyv násilia, prítomného vo filmoch a počítačových
hrách, na deti nie je novou témou. Väčšina počítačových
hier nie je „nevinná“! Bolo dokázané, že vplyvom násilníckych
filmov rastie u detí agresivita a zároveň aj strach.
Situácia sa zhoršuje, ak je hlavným hrdinom negatívna
25
postava a dieťa sa stotožňuje s vrahom alebo zlodejom
a začína mu fandiť. Vrah sa preňho na istý čas stáva nasledovaniahodným
príkladom! Ako sa má v jeho srdci
vytvoriť milosrdenstvo a láska, ktorá súcití s inými? Kto
nebude bdieť, nech sa nediví, keď sa jeho dieťa stane
necitlivým voči záchvevom duše, zabudne sa obzerať
a kochať v stvorenom svete.
Napätie – ak si k nemu deti už privykli – je treba
stupňovať; ďalších pár krokov na stupienkoch smerom
nadol. Po ľahkej dávke duševnej drogy môže prísť tvrdšia
dávka: ešte viac mŕtvol, ešte viac hrôzy. Diabol sa teší,
chytil dieťaťu malíček. Ešte ho môžeme stiahnuť späť, ak
to však neurobíme, siahne po jeho ruke. Začína sa poťahovanie,
dieťa kmášu z dvoch strán, bolí to, kričí. Pustíme
ho? Mnohí rodičia si nebezpečenstvo vôbec neuvedomujú
a nechávajú svoje malé deti osamote v tomto zápase
na život a na smrť.
Agresívnym sa nestane len ono samo, agresivita iných
sa preňho stane prirodzenou. A keď už vyrastie na
agresívneho dospelého, koho napadne hľadať súvislosť
medzi jeho správaním a dvadsať rokov starými akčnými
filmami a počítačovými hrami? Koľkí rodičia riešia
v pokání túto svoju nedbalosť?
Duchovné hry
Čarovanie sa stalo populárnym. Stačilo ho spustiť
a ďalej sa už valí samo od seba. Keď sa deti už naučili základom,
môžeme urobiť „krok dopredu“!
Dolfyho zbierka. Časti z predslovu a opisu hier:
„Cieľom je učenie, precvičenie naučeného, spoznanie Ja,
Ty a My. Učí dávať pozor, koncentrovať sa, vnímať energiu,
a to všetko rozvíja, kým je to len možné.“
26
Opis jednej z hier: „Živel II. Stupeň: Pokročilý.
Počet hráčov: Od dvoch po koľkokoľvek. Odovzdávajúci
a príjemca sedia oproti sebe. Odovzdávajúci sa koncentruje
na nejakú energiu, ktorá obsahuje ním vybraný
prvok, potom túto, vo svojej hlave, čiže v mozgu sa zjaviacu
energiu so všetkými obrazmi a pocitmi odovzdá
(pošle) pomocou čakry tretieho oka príjemcovi, ktorý má
povedať, na aký prvok myslí odovzdávajúci.
Hru je možné ďalej rozvíjať tak, že si vyžarujete nielen
energiu, ale aj vybranú tarokovú kartu alebo akúkoľvek
inú zložitejšiu vec.“
Na to teda musíme byť ozaj pokročilí, ak ani my sami
nechápeme, o čo tu ide! Kde sa hráči naučili základy?
Medzi pokročilými hrami sú ešte „Videnie aury, Hra
karmy, Na vraha, Na vampíra“.
Fašiangové masky. Dnes sa už na každom maškarnom
plese v hojnom počte objavujú duchovia, čertíci, čarodejníci
a strašidelné postavy z obľúbených filmov. Určité
duchovne negatívne vlastnosti virtuálnych postáv sa takto
nebadane vkrádajú do duše detí a ich charakterové črty sa
onedlho objavia v ich správaní.
27
Ešte dlho by sme mohli vymenovávať nebezpečenstvá,
ktoré číhajú na naše deti a popretkávali už celý svet. My
však nežijeme zo strachu, ale z viery. Strach paralyzuje,
zväzuje. Viera v Ježiša Krista oslobodzuje a zmocňuje
k radostnému životu. Preto v modlitbe pravidelne
odovzdávajme naše deti do milosti Ježiša Krista a vedome
prosme o múdrosť, ako ich máme viesť. On nám ju dá, ako
to zasľúbil „bez výčitiek“.
Úloha rodiny
V detstve sme nesmeli pozerať filmy, v ktorých sa účinkujúci
bozkávali, posteľné scény boli úplne nemysliteľné
a tento zákaz nespôsobil našej duši žiadnu ujmu. Pravda,
rozprávali sme si, ak sa niekomu predsa len podarilo
vkĺznuť do kina, lebo zakázané veci sú vždy vzrušujúce.
Vyberajme a preverujme, čo dieťa pozerá!
A čo keď sa týmto ešte viac prebudí jeho zvedavosť?
Podľa mnohých nie je dobré zakazovať, ale máme ho učiť
byť odolným voči zlu. Áno, samotný zákaz je dnes už
neúčinný. Dnešným deťom treba už aj vysvetliť, prečo
nesúhlasíme s určitým filmom. Prípadne si spolu pozrieť
časť filmu a na konkrétnych príkladoch vysvetliť, čo je
nebiblické a proti Božej vôli. Ako dosiahneme poslušnosť,
keď napriek tomu sú naše deti stále v pokušení pozerať sa
presne na to, čomu by mali odolávať? V tomto zápase je
nenahraditeľná pravidelná modlitba viery. Okrem prikázania,
čo majú robiť a čo nechať, treba vysvetľovať, deti
v dnešnej spoločnosti už v útlom veku majú oveľa väčší
potenciál poznania. To všetko ale musíme vyvážiť aj v duchovnej
oblasti. Modlitba viery je mocnou zbraňou proti
pôsobeniu zlého. Nezabudnime však ani na to, „že príklady
priťahujú“. Keď nás budú vidieť pravidelne s Bibliou
28
a inou dobrou knihou v ruke, a nie sedieť pred televízorom,
budú nasledovať náš príklad. Nezabudnime:
„Dovtedy sadá medzi vrany, až sa nakoniec naučí krákať“
a „Keď chce niekto s vlkmi žiť, musí s nimi vyť!“
Čo urobíme, keď sa našim deťom ostatní budú posmievať?
Privolíme? Podľa Biblie: ak ide dav po širokej ceste,
nech naše deti chodia po tej úzkej. Na širokej by i tak
nevedeli chodiť a strkali by ich sem a tam.
„Máš to zlé! Nič ti nedovolia!“ posmievajú sa dievčatku,
ktoré sa snaží posmech vyvážiť vychvaľovaním.
„A my pôjdeme koncom týždňa spolu aj s ockom na
výlet!“ Doma však predsa smutne prosíka, aby si mohla
pozrieť film, o ktorom sa baví celá trieda. Ona sa nevie
zapojiť, cíti sa byť vylúčená.
My by sme sa však chceli pohnúť po duchovnom
rebríku smerom nahor. Ochranu dieťaťa zabezpečuje
v prvom rade rodina; dieťa potrebuje také hodnoty,
ktoré mu otvoria srdce pred Bohom. Pomocou Písma
musíme neustále posilňovať naše deti a pripraviť ich na
svet, ktorý pustoší sám seba a ohrozuje aj ich duchovný
život.
Je všeobecne známe, že v živote dieťaťa je rozhodujúci
vplyv prvých rokov, v období puberty je určité veci už
ťažké zvrátiť. Mnoho detí chodí do kostola len na „symptomatickú
liečbu“. Ak doma nepočuje o Bohu, o viere,
mohlo by si myslieť, že len kostol je miestom pre Boha,
v rodine sa k Nemu hovoriť nepatrí.
„Vaše deti nie sú vašimi. Prišli sem skrze vás, ale nie od
vás. Hoci sú u vás, nepatria vám ako majetok… dočasne
môžete dať domov ich telu, ale duchu nie, lebo ich duch býva
vo večnom domove, ktorý ani vy nemôžete navštíviť…
Ty si luk, ktorý vystrelí tvoje deti, ako živé šípy do večnosti.“
(Kahlil Gibran)
29
Byť vzorom
Znie to už ako fráza, predsa však nemôžeme dostatočne
prízvukovať dôležitosť dobrého príkladu.
V zahraničí uskutočnili pred niekoľkými rokmi krutý
pokus s manipulovateľnosťou detí. Istý učiteľ gymnázia
oznámil študentom „vedeckú skutočnosť“: modrookí
ľudia sú nadradení. Odvtedy začali v triede dirigovať modrooké
deti, boli čoraz viac „na koni“, zatiaľ čo sa tmavookí
podriadili alebo sa búrili. Potom sa však karta obrátila.
Učiteľ poprosil o prepáčenie za poľutovaniahodný
omyl s tým, že nadradení sú tmavookí. Nie je ťažké si
predstaviť, čo sa potom medzi tínedžermi udialo!
Detské srdce je ako mäkký vosk, dá sa naviesť na všetko
možné. Ak si na dlaň položíme chrobáčika a ukážeme,
ako si čistí nožičky, ako si vybaľuje krídla, bude ho vítať
s radosťou a láskou, keď ho objaví v tráve. Ale keby videlo
a počulo: „Fuj, odporný chrobák, nenávidím ťa,
vytrhám ti nohy!“ – a urobili by sme to, môžeme si byť istí,
že to po nás bude opakovať.
Príklad nie je totožný s pretvárkou, ktorú doma aj tak
nemôžeme dlho úspešne praktizovať. Stačí nervózny telefonát
a uvoľnená maska spadne, vyjde najavo, aká zlosť
v nás prebýva. Pozor! Nielen my sme zrkadlom našim
deťom, aj ony sú zrkadlom pre nás, ich reakcia zrkadlí
väčšinou práve nás. Ak rodičia žijú v láske a porozumení,
odráža sa to aj z ich detí.
Dieťa ochorelo. Keď sa to suseda dopočula, navštívila
nás s pohárom zaváranín v ruke. Dieťa sa na ňu
podozrievavo pozrelo, odstrčilo pohár a povedalo: „Ty
sem viac nechoď!“ Suseda sa prekvapene pozrela. No
bola to dobrá príležitosť na vyznanie: „Nehnevaj sa, skús
ju pochopiť, moja štvorročná dcéra je zrkadlom môjho
30
bývalého neveriaceho života. Často počula moje nespokojné
a nevďačné šomrania.“
Ale aj dobrý príklad je nákazlivý.
Teraz, keď ukladá bábiku
do kočíka, už ju pozakrýva
a položí si prst na ústa: „Pssst!
Starká si ľahla, nebudeme ju
rušiť…“
Rozprávať sa
Hovoriť o viere, o morálke,
o ľudských hodnotách; treba sa
stále rozprávať, aby sme nepretržite
tvarovali, čistili detský
charakter.
Na to, aby sme na dieťa mohli vplývať, si musíme
získať jeho dôveru. Materiálnu istotu už má, ani mu
nenapadne, čo budeme jesť zajtra, na budúci týždeň
a za čo. Je to ockova a mamina starosť. Má však aj
duchovnú istotu? Alebo potajomky na zlom mieste
rozpráva o veciach, ktoré ho pália? Nemali by sme deti
vychovávať tak, aby „pre pokoj v dome“ vyhoveli aj
takým očakávaniam, ktoré neobstoja vo svetle Písma.
Ak sa chceme zapáčiť každému, môže sa stať, že
stratíme priazeň Božiu.
Na planéte Saint-Exupéryho Malého princa boli
„semená dobrých rastlín aj semená zlých rastlín. Semená
sú však neviditeľné. Spia v tajomnej hĺbke zeme, kým
niektorému nepríde na um prebudiť sa… Povystiera sa
a začne sa nesmelo driapať k slnku nevinným malým
výhonkom. Ak je to výhonok ruže alebo reďkovky, ne-
31
cháme ho, nech si rastie. Ale ak ide o burinu, hneď ako
ju rozoznáme, musíme ju vytrhnúť. Na planéte Malého
princa boli hrozné semienka: semená baobabov. Zamorili
pôdu na celej planéte. S baobabom je to tak, že keď sa
doň pustíme neskoro, nikdy viac sa ho nezbavíme…“
Kedy máme „plieť“? Vhodnou príležitosťou je napríklad
spoločná večera, keď sa dieťa uvoľní a ochotne sa rozpráva.
Istá rodina nazvala tento čas, keď rodina spoločne sedela
okolo stola a deti si skákali do reči pri rozprávaní toho, čo
cez deň prežili, „štrkovou párty“. Zo situácie jedného sa
poučilo druhé a mohli si vypočuť aj názory rodičov.
Dôverný vzťah s dieťaťom si môžeme vytvoriť po večeroch,
keď stíchol ruch okolo domácich úloh a dieťa už išlo
do postele. Práve teraz, veď práve ide ten film…?! Čo je
dôležitejšie? V takýchto chvíľach sa dieťa skôr otvorí a my
mu môžeme čítať Bibliu, prebrať aj „chúlostivejšie“ témy;
najlepšie je oboje spojiť a nájsť riešenie.
To, čo sa s našimi deťmi deje dnes, bude mať v budúcnosti
ďalekosiahle dôsledky. Magda Szabó to rukolapne
približuje vo svojom románe, v ktorom sa mieša prítomnosť
s minulosťou, prebleskujú určité, do duše zakorenené
spomienky z detstva, ktoré často ovplyvňujú aj situácie
v súčasnosti. Postavy sa aj vo vyššom veku voľne pohybujú
v čase tam a späť. Aj v hĺbke našej duše žije dieťa,
ktorým sme kedysi boli.
Zmysluplné trávenie času
Mali by sme mať spoločné zážitky, aby sme neskôr mali
na čo spomínať.
Môj otec sa s nami hrával. Na písací stôl povykladal
ceruzku, nožnice, kľúče a mnoho iných vecí. My deti sme
32
obkolesili stôl a každú vec sme si mali poriadne všímať.
Potom otec veci zakryl a my sme mali spamäti spísať, čo
sme videli. Vyhral ten, kto si pamätal najviac vecí. Táto
hra nerozvíjala len našu pamäť, ale vytvárala medzi nami
vzťah, na ktorý dodnes s radosťou spomínam. Večerné
šachové zápasy, v ktorých ma niekedy aj nechal vyhrať,
aby som nestratila istotu. Bolo pre nás vyznamenaním,
keď sme v sobotňajšie popoludnia vytiahli na stôl našu
obľúbenú spoločenskú hru a spolu sme ju do večera hrali.
Spolu s bratmi sme vzrušene čakali na spoločné výlety
a opekačky. Ešte aj stará mama s nami prešla po lesoch
a lúkach asi 15 kilometrov. Ja som vtedy zbierala a lisovala
pekné kvety a listy, ktoré som si potom lepila do herbára.
U nás doma boli samozrejmosťou ručné práce. My deti
sme si listovou pílou vyrezávali zvieracie figúrky z preglejky,
natierali sme ich a tvorili zoologickú záhradu. Moja
mamka ma naučila šiť šaty pre bábiky, pliesť, robiť ručné
práce. Natrhali sme si novinový papier, uvarili papierovú
masu, z ktorej sme vyrábali hlavy bábik. Kreslili sme,
maľovali. Na jahodových listoch sme chovali húsenice
priadky morušovej. K tomu ešte patrila rodinka papagájov,
akvárium a iné zvieratká na kratší či dlhší pobyt,
o ktoré sme sa starali.
33
Najväčšou radosťou boli pre nás vianočné prípravy.
V sviatočnej atmosfére sme piekli a zdobili medovníčky,
varili salónky, strihali sme hodvábny papier a staniol,
zlátili sme orechy a ja som vždy dostala kopu cesta,
z ktorého som si modelovala bábky. Až teraz si naozaj
uvedomujem, koľko obetí pre nás rodičia v tých skromných
časoch priniesli, ako s láskou a trpezlivo vytvárali
náš citový svet.
Vyžadujú si naše deti viac? Máme azda menej času?
Ony by sa najviac tešili, keby sme sa nimi zaoberali viac,
nám by ubudlo z času, ktorý trávime pred televízorom.
Atmosféra domova má vplyv vyžarujúci na celý náš život.
Aký hodnotový poriadok podáme ďalej? Akého človeka by
sme chceli vykresať z našich detí?
HODNOTOVÝ PORIADOK SÚČASNOSŤ VO SVETE
BIBLI
Oddelenie dobra a zla……………..Miešanie dobra a zla
Obstátie v skúšk………………………Nezodpovedná zábava
Reálne rozmýšľan……………………Virtuálny svet
Vlastné myšlienky……………………Globálne myšlienky
Dôstojné rešpektovanie autorít..Nadšenie, davová psychóza
Čisté, rozumné knihy, filmy…….Akcia, okultizmus, sex
Láska k domovu……………………..Kozmopolitné zmýšľanie
Život pre iných……………………….Sebarealizácia
Rast osobnosti………………………..Tuctovosť
Manželstvo…………………………….. Spolužitie “bez papiera“
Stálosť, výdrž…………………………..Nestálosť
Láska………………………………………Neláskavosť
Božia milosť……………………………Zásluhovosť, nenásytnosť
Viera……………………………………….Bezbožnosť
34
Detský okultizmus
„Neveštite ani nečarujte!“ (3.Mojžišova 19,26)
Neskrotné dieťa
Skúsim nabrať odvahu hovoriť o podstate tejto témy,
pretože ja sama som bola silno nakazené dieťa, aj keď o tom
nik nevedel, lebo podstatou okultizmu je práve utajovanie
(v preklade tajomná veda alebo ovládanie tajomstiev, ale
mocou temna), ukrývanie sa v temnote, útek pred svetlom.
Je to viera a manipulovanie satanskými silami, ťažký hriech,
ktorý sa potajomky vkráda do výsostne Božieho teritória,
pretože zázrakmi a nadprirodzenými silami disponuje
Stvoriteľ. V našej rodine nebol veriaci človek. Moji rodičia
ma vychovávali s veľkou trpezlivosťou a láskou, ibaže ma
považovali za „neskrotné dieťa, ktoré napriek tomu, že je
dievča, viac lozí po vrcholkoch stromov než po zemi, je
horšie ako väčšina chlapcov a je plné tajných, chaotických
vecí – ale vari z toho raz vyrastie.“ Napriek rodičovskej
starostlivosti bolo moje det-stvo vnútorne nepokojné. „V tom
dievčatku je sedem diablov,“ vravievali ostatní, reálnejšie
vidiaci rodičia z našej ulice.
V Biblii čítame o extrémnom príklade posadnutosti
diablom, ohrozujúcom seba aj iných: o gadarénskom
mužovi, posadnutom „légiou“ démonov, ktorý si strhával
reťaze, putá, vrieskal a bil sa kameňmi. Je to napísané, aby
sme mali rukolapný dôkaz o práci zla na človeku, ale
v prvom rade preto, aby sme spoznali milosrdné srdce
nášho Pána a Spasiteľa. Keď tohto muža úplne uzdravil,
povedal mu: „Vráť sa domov a rozprávaj, čo učinil Boh s tebou.
A on odišiel a rozhlasoval po celom meste, aké veľké
35
veci učinil s ním Ježiš.“ (Lukáš 8,39). Aj dnes je toto
radostnou úlohou každého kresťana.
Podobný prípad je zriedkavosťou, ale vo svete aj my môžeme
vidieť rôzne stupne sebazničujúceho životného štýlu.
Otváranie
Ako si spomínam, cestu mojim desom pripravilo viacero
rozprávkových kníh a románov. Čítala som výsmešným
humorom písané diabolské rozprávky, príbehy o čarovnom
svete víl aj hrôzostrašné príbehy o duchoch. Obľúbené
príbehy som doslova odrecitovávala naspamäť a podrobne
som poznala aj všetky ilustrácie. Priveľa som v týchto knihách
listovala, naozaj priveľa a doslova chorobne som fantazírovala
– dnes by tento stav nazvali virtuálnym. Užívala
som si ten čarovný svet, ktorý som si svojimi prelietavými
myšlienkami pomocou kníh vytvorila.
Ďalším schodom vedúcim nadol bol môj učiteľ nemčiny,
ku ktorému som chodila na doučovanie. Mala som asi desať
rokov, keď mi dal do rúk špiritistickú knihu plnú desivých
fotografií a rôznych zvláštnych javov. Zhrozene som si ich
36
prezerala a čítala, a potom sme sa o týchto okultných,
duchárskych veciach rozprávali. Vysvetľoval mi tancovanie
stola, odtlačky rúk a vznášajúce sa priehľadné príšery.
Reinkarnáciu mi vnukol tak intenzívnym spôsobom, že som
na sebe objavila znaky rôznych ľudí a zvierat.
Otvorila sa predo mnou duchovná brána, do ktorej je
nebezpečné vojsť.
Do môjho života vtrhol akýsi nevysvetliteľný strach, ktorý
ma sprevádzal a panoval nado mnou až do času môjho
obrátenia. Bol taký silný, že večer som mohla zaspať len pri
svetle, mučili ma opakujúce sa desivé sny, rozličné násilné
skutky, zväzovali ma rôzne povery. Moje školské vzbury boli
odmeňované poznámkami, moja pozornosť bola rozptýlená.
Stále viac ma však lákala každá podobná téma a sprevádzalo
ma to aj v dospelosti. Zostupujúc po strmom schodišti
som sa otvorila aj pre pokračovanie: dostala som sa do
spoločnosti, zaoberajúcej sa špiritizmom. Zaoberali sme sa
veštením, vykladaním kariet, horoskopmi a všeličím iným.
(Traja z nás vykonali neúspešnú samovraždu.) Bola som
veľmi šťastná, keď som sa vydala a porodila dieťa, a mala
som veľmi rada aj svoju prácu, ilustrovala som hlavne detské
knihy. Popri tom všetkom som žila v akomsi neustálom
vnútornom nepokoji – až kým som sa neobrátila. Ani ja, ani
nikto iný nepoznal pôvod mojich zvláštnych duševných
stavov, ani vtedy, keď som sa úplne nervovo zrútila. Hoci
som bola ateistkou, za svoj rozháraný život som vinila Boha.
Keby pred 25 rokmi na mňa nesiahla láska Ježiša Krista,
nežila by som už ani telesne, ani duševne. Pán ma uchopil
pri jednej kázni, ktorou ma zobral z posledného schodu,
z hranice, za ktorou bola samovražda. Svoj život som Mu
odovzdala s veľkou pokorou, so všetkými okultnými skutkami
aj myšlienkami. On mi odpustil nielen moje hriechy, ale
vyslobodil ma z dlhotrvajúceho otroctva.
37
Úloha veriaceho
Začala som skutočne úplne nový život, ktorý stál jedine
na milosti Ježiša Krista. S Jeho pomocou sa mi po
kúsočkoch podarilo pospájať drobné črepiny svojho
neusporiadaného života.
Obrátenie sa prejavilo veľmi jasne; všetky aktuálne
rukopisy, ktoré som mala ilustrovať, som vrátila, lebo som
v nich našla časti, ktoré som nepovažovala za biblické.
Jednu – už dokončenú – knihu o bosorkách som považovala
za takú škodlivú, že som ju spálila, zrieknuc sa značného
materiálneho prospechu, ktorý by znamenalo vydanie
knihy v troch jazykoch. Vtedy som ešte nepoznala
nasledujúci verš: „Mnohí zase, ktorí sa zaoberali čarodejníctvom,
poznášali svoje knihy a spálili ich všetkým pred
očami“ (Skutky 19,19).
Radosť, ktorá mnou prekypovala, ma rozkývala do
extrémov, zostala som bez práce. Asi po uplynutí jedného
roka u mňa zaklopal istý duchovný a spýtal sa, či by som
chcela ilustrovať detský evanjelický spevník. Jedna práca
striedala druhú. Pán ma povolal, aby som Mu slúžila.
S veľkou vďačnosťou považujem to, že môžem písať a ilustrovať
detské knihy, prebúdzajúce vieru, za dar milosti.
„Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil
si ma a premohol!“ (Jeremiáš 20,7).
38
Pravdupovediac, najradšej by som teraz ušla od ťaživej,
tvrdej témy okultizmu, ale cítim, že keby som to urobila,
Boh ma bude brať na zodpovednosť. Preto by som zo
srdca chcela upozorniť a varovať každého rodiča, ktorého
dieťa sa chce pustiť alebo sa už pustilo po tejto ceste.
Zodpovednosť rodičov
Príčinu problému je vždy treba hľadať pri koreni veci.
Najprv by mal tieto hriechy pochopiť a vyhnúť sa im rodič.
Horoskopy? Som trocha zvedavý, čo hovoria hviezdy, aj
tak to neberiem vážne. Väčšina novín o tom píše, tak
prečo by to malo škodiť, keď to prijíma toľko ľudí? Veští
mi suseda z kariet? Nechcem sa jej dotknúť, veď je to len
hra, veľmi tomu neverím. Dieťa je choré? Vyskúšam tú
energiu, ktosi ju odporúčal, vraj už uzdravila toľko ľudí…
Zisťujem, že aj mnohí veriaci považujú túto opatrnosť
za prehnanú, aj keď si už aj svet všimol isté javy.
L. Carrol – J. Tober: Indigové deti. Texty sa zaoberajú
detskými okultnými javmi, medzi zjaveniami figurujú
žiara glórie, lúč energie, atď. Ich rodičia sú väčšinou tiež
okultisti. Citát z knihy: „Dnes už vieme, že deti s indigovo
modrou aurou v sebe nosia Bohom dané nadanie.
Mnohé z nich sú rodenými filozofmi, ktorí od prvého
okamihu vedomia premýšľajú o zmysle života, o možnostiach
záchrany sveta… Tieto deti popri svojej veľkej
citlivosti disponujú neuveriteľnou energiou… popritom
majú nezvyklé úzkosti, napríklad strach zo smrti…“
Hviezdne deti. Citát z ezoterickej rubriky Ženského
magazínu:
„Je ako odistený ručný granát, musí si dávať pozor, aby
,nevybuchol’, kým nedorastie do dospelého tela. Podobné
deti nazývam atómovými. Sú precitlivené a ak im rodičia
39
neukážu nasledovaniahodný postoj, ktorý prijmú a vážia si
ho, ale v bezradnosti nechajú radšej všetko na deťoch, môžu
sa stať nebezpečnými, lebo vybuchnú smerom von. Bez
toho, aby ich hrýzlo svedomie, zabíjajú a ničia, lebo v ,sebe
nemajú zabudované‘ normálne zábrany.“ „Mnoho detí má
neviditeľného priateľa – anjela, duchovnú bytosť – ktorej sa
niekedy môže báť a má napríklad strach zaspať. Môže vidieť
veci, aké my dospelí nevidíme: zahmlené postavy, svetlá.
Vidia auru…“
Chúďatá deti! Kde zostal jas detstva, spontánne hry, formujúca
sila kolektívu? Čo sa to s nimi len mohlo stať?
„Neobracajte sa na duchov mŕtvych a nevyhľadávajte jasnovidcov,
lebo nimi by ste sa poškvrnili…“ (3.Mojžišova
19,31).
Ak sme neposlušní, neškodíme tým len sebe, ale aj svojim
deťom.
40

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *